Výročie vstupu do Aliancie: NATO a EÚ – dva súvisiace ciele
Foto: TASR
Denník Postoj uverejnil k nedávnemu 20. výročiu vstupu Slovenska do Severoatlantickej aliancie zaujímavý a výstižný článok Christiana Heitmanna. Píše historickú analýzu, ako sme si vybojovali vstup do Severoatlantickej aliancie, ktorý Američania najskôr nechceli.
Súhlasím s odkazom na výraznú zdržanlivosť USA pokračovať v rozširovaní Aliancie po pozvaní našich troch susedov – Poľska, Maďarska a Českej republiky. Chcel by som v tomto pohľade doplniť a spresniť dve súvislosti.
Prvá sa týka zmareného referenda z r. 1997. Tri otázky o NATO neboli výrazom zmätku, ale populizmu Mečiarovej vlády, ktorá proklamovala cieľ vstupu SR do NATO, ale prakticky i rétoricky sa od tohto cieľa vzďaľovala. Otázky odsúhlasené parlamentom pôsobili skôr odstrašujúco (súhlas občanov s rozmiestnením jadrových zbraní a s cudzími vojenskými základňami).
Prezident M. Kováč vyhlásil referendum so štyrmi otázkami. Petícia občanov, podporovaná KDH a stranami DÚ a DS, požadovala priamu voľbu prezidenta a potrebnú zmenu ústavy. To bolo predmetom štvrtej otázky.
Zmarenie nastalo tým, že ministerstvo vnútra distribuovalo voličom lístky len s tromi otázkami o NATO. Ústredná volebná komisia sa po referende uzniesla, že právoplatné hlasovacie lístky so štyrmi otázkami neboli občanom doručené, čím bolo referendum zmarené.
Toto hrubé porušenie zákona zo strany vlády krátko pred samitom NATO (júl 1997 v Madride) znegovalo aj posledné zvyšky nádeje na pozvanie Slovenska spolu s krajinami V4. V záveroch Madridského samitu nebolo Slovensko spomenuté vôbec, ani v texte pod čiarou (na rozdiel od Rumunska či baltských krajín).
Minister vnútra Krajči za hrubé zneužitie moci nebol nikdy potrestaný; dostal od premiéra V. Mečiara amnestiu. Neskoršie široká koalícia pod vedením SDK zmenila ústavu, a tak od r. 1999 si občania priamo volia hlavu štátu. Zápas o priamu voľbu prezidenta našou demokraciou najprv otriasol a následne ju posilnil.
Tri otázky o NATO neboli výrazom zmätku, ale populizmu Mečiarovej vlády.
Autor ďalej píše, že „je otázne, či by bez vízie členstva v NATO bol možný aj rýchlejší vstup do EÚ. Z dvanástich štátov, ktoré sa stali v 21. storočí členmi Únie, sa len jeden štát, Cyprus, nestal členom NATO pred svojím vstupom do EÚ“. A spomína aj inštinkt expremiéra Dzurindu pre prioritu vzťahu k NATO.
Nejestvovala ani zmluvnoprávna, teda formálna, ani politická podmienenosť členstva v EÚ prednostným vstupom do NATO. Dôkazom iného prístupu je nielen Cyprus, ale aj Malta. Dokonca v opozícii voči tomu sú príbehy Nórska a Turecka (sú v NATO, nie sú v EÚ), ale aj Írska a Rakúska (sú v EÚ, nie sú v NATO).
Desiatka krajín zo strednej Európy však prežila desaťročia v totalitnom područí sovietskeho komunizmu včítane opakovaných krvavých intervencií a okupácie. Naša skúsenosť a história nás odlišujú od spomínaných krajín.
Bol som v tomto dvojnásobnom integračnom procese v jeho centre. Ako štátny tajomník MZV v r. 1998 – 2002 som bol poverený rozvíjať bilaterálne vzťahy s krajinami OBSE (od USA a Kanady cez Európu po Rusko a strednú Áziu), viesť rokovania ako hlavný vyjednávač pre vstup SR do EÚ a bol som zodpovedný za bezpečnostnú agendu (NATO) ako spolupredseda Výboru PRENAME pre prípravu na členstvo v NATO. Môžem teda osobne a detailne svedčiť o tom, že tieto dva ciele boli konvergenčné a prepojené.
Európska integrácia s euroatlantickou bezpečnostnou spoluprácou sa historicky i aktuálne podmieňovali. Mám v úcte odkaz francúzskeho ministra zahraničia Roberta Schumana, otca Európy.
Ak to mám personifikovane cez jeho osobu vyjadriť, ten istý Schuman, ktorý v apríli 1949 podpísal vo Washingtone Severoatlantickú zmluvu, v máji 1950 ponúkol Mierový plán pre európske zjednotenie. Tým predišiel už pripravenú Anglo-americkú konferenciu o usporiadaní Európy v Londýne...
Po úspešných voľbách v septembri 1998 a po zostavení vlády širokej koalície viedla prvá cesta premiéra Dzurindu do Bruselu. Bol som členom delegácie, v tom období som bol aj zahraničnopolitickým poradcom premiéra. Návšteva smerovala do sídla Európskej komisie, Európskeho parlamentu a do centrály NATO. Prijal nás predseda Komisie Jacques Santer a generálny sekretár NATO Javier Solana.
Santer a komisár Hans van der Broek nám ponúkli jedinečný a inovatívny nástroj na urýchlenie prípravy na rokovania – vytvorenie Pracovnej skupiny na vysokej úrovni (HLWG), ktorú som viedol za Slovensko. Takýto spoločný nástroj pred vstupom dostalo z celej dvanástky kandidátov len Slovensko.
Aj vďaka tomu sme dokázali dynamicky realizovať negociačný proces a zmazať postupne manko nedôvery a meškania dvoch rokov oproti susedom z Vyšehradskej skupiny. Tak sme o rok s istotou získali pozvanie na priame negociácie na samite Únie v Helsinkách.
Centrála NATO bola vyťažená zodpovednosťou za prebiehajúce prvé rozšírenie o troch bývalých členov Varšavskej zmluvy – našich Vyšehradských susedov – a riešením konfliktov na západnom Balkáne po rozpade Juhoslávie.
Nedostali sme od NATO žiadnu osobitnú ponuku, ale začali sme postupne obnovovať a posilňovať dôveryhodnosť Slovenska. A realizovať reformy v oblasti bezpečnosti, obrany a krízového riadenia. Od nástupu vlády širokej koalície premiéra Dzurindu sa Slovensko správalo voči Aliancii ako faktický spojenec. Najväčšou skúškou bola kosovská kríza s jej mnohými súvislosťami.
Na Washingtonskom samite v apríli 1999 Aliancia ponúkla všetkým krajinám so záujmom o vstup tzv. Akčný plán pre členstvo (MAP). Po samite v máji sme vytvorili Vládny výbor PRENAME pre prípravu na členstvo v NATO. V jeho vedení na úrovni štátnych tajomníkov som sa naplno angažoval až do októbra 2002, do vrcholového obdobia pred novembrovým samitom NATO v Prahe. Slovensko na ňom bolo pozvané za člena Aliancie.
Mnohé politické, ekonomické, bezpečnostné záležitosti pri rokovaniach s EÚ a pri realizácii dohodnutého Akčného plánu pre členstvo v NATO spolu súviseli.
V prípade Aliancie sa potom v decembri 2002 dvakrát uskutočnili formálne rozhovory o slovenskom členstve v NATO. SR potvrdila svoju pripravenosť odsúhlasiť politické, vojenské, bezpečnostné a legislatívne zladenie sa s Alianciou.
Protokol o pristúpení SR k Severoatlantickej zmluve (bez jej zmeny) bol podpísaný 26. marca 2003. Desiateho apríla NR SR vyjadrila svoj súhlas so zmluvou (požadovanou väčšinou). Všetky parlamentné strany tento súhlas podporili (124 hlasov), strana KSS bola proti (11 hlasov). Dátum vstupu bol určený na deň odovzdania ratifikovaných prístupových protokolov depozitárovi Severoatlantickej zmluvy – vláde USA. Stalo sa tak 29. marca 2004.
Európska únia nás v decembri 1999 v Helsinkách pozvala na rokovania o členstve. Trvali 34 mesiacov. V decembri 2002 samit EÚ v Kodani ukončil prístupové rokovania záverečnou dohodou s desiatimi kandidátmi, čím vyvrcholilo náročné a rozsiahle negociačné úsilie vo vzťahu k členstvu v Únii. Jeho súčasťou bola harmonizácia našej legislatívy, a teda obrovský objem transpozície platného práva EÚ (acquis communautaire) a budovanie nových inštitúcií.
Ich výsledkom bola prístupová zmluva s vyše 5000 stranami textu, podpísaná 16. apríla 2003 v Aténach. Jej ratifikácia si vyžadovala schválenie v referende a ústavnou väčšinou v NR SR, keďže tu ide o prenos zmluvou vymedzených kompetencií na orgány Únie. Termín rozšírenia EÚ o desať krajín bol v zmluve stanovený na 1. máj 2004, keďže mal rozsiahle a priame rozpočtové, právne a inštitucionálne dôsledky.
Vstup SR do EÚ k 1. máju 2004 spolu s celou desiatkou krajín, hlavne však s Vyšehradskými susedmi, bol pre nás najlepším možným scenárom. Výsledky našich rokovaní boli pritom porovnateľné a rovnocenné so susedmi, ba v niektorých záležitostiach aj lepšie.
Slovensko za vlády V. Mečiara bolo celé roky vynechávané, politicky neakceptované, izolované od širšej podpory.
Aliancia a Únia majú podobné politické a ekonomické kritériá. Predpokladali dôveru rovnakých alebo podobne zmýšľajúcich vlád. Slovenská nekompatibilita s obidvomi organizáciami bola vyjadrená v r. 1997 na samite NATO v júli v Madride (bez akejkoľvek zmienky o Slovensku v záveroch) a podobne aj na samite EÚ v decembri v Luxemburgu (jediná kandidátska krajina nespĺňajúca politické kritériá členstva).
Slovensko za vlády V. Mečiara bolo celé roky vynechávané, politicky neakceptované, izolované od širšej podpory. Praha a Kodaň 2002 sa tak pre Slovensko stali významovým a politickým protipólom Madridu a Luxemburgu 1997. Po piatich rokoch sa zaradilo tam, kam malo prirodzene patriť. Hovorí to o časovej a vývojovej cene, ktorá sa nevyčísľuje, ale aj o potenciáli našej krajiny dosiahnuť, udržať a rozvíjať pozitívne zmeny.
Na slovenskej ceste do NATO a do EÚ išlo teda o dva paralelné procesy. Obidva dôležité, zdanlivo podobné. Vo svojej podstate a dôsledkoch to však boli a zostávajú procesy veľmi odlišné. U mňa a podobne zmýšľajúcich to nebol inštinkt o prednosti NATO či EÚ, ale presvedčenie o dvoch kompatibilných, súvisiacich cieľoch. Toto zameranie bolo opakovane vyjadrované meniacimi sa vládami po celé desaťročie. V 90. rokoch to bola pre nás generačná a životná dvojnásobná výzva.
Otázka neznela, čo vybrať ako prvé. Otázka znela, ako už nezmeškať príležitosť a zodpovedne a dynamicky zvládnuť našu historickú zodpovednosť za ukotvenie Slovenska v bezpečnom, stabilnom a prosperujúcom spoločenstve demokratických krajín. Časovanie nevyhnutných krokov a rozhodnutí nebolo len v našich rukách.
Výsledkom rozsiahleho profesionálneho a politického úsilia štátnej reprezentácie, kompetentných orgánov a organizácií s podporou občianskej spoločnosti bola úspešná integrácia SR aj do NATO, aj do EÚ v rovnakom období.
