Ľudská dôstojnosť a bratstvo: Korene a ovocie univerzality ľudských práv

Potrebujeme brániť princípy spravodlivosti proti náboženskému a inému fundamentalizmu, proti ideologickému a totalitárnemu útlaku a etickému relativizmu.


Vystúpenie na medzinárodnej konferencii v National Press Club vo Washingtone, DC, 15. júla 2019 konanej pri príležitosti Ministerského samitu na podporu medzinárodnej náboženskej slobody vo svete.


Náboženstvo je s ľudstvom späté od začiatku histórie, keď pomáhalo budovať osobné vzťahy a spoločenstvá (lat. religare). Viera slúžila na inšpiráciu, posilnenie duchovného života a sprevádzanie osoby človeka. Ale náboženstvo bolo často zneužívané v úsilí o moc, prevahu a podriadenie iných. Sme svedkami opakovaných vĺn prenasledovania, ba masového vraždenia.


Mier a pokojné spolužitie rôznych národov, spoločenstiev a kultúr je založené na spravodlivosti. Na spravodlivosti pre všetkých. Jadro modernej spravodlivosti je definované základnými ľudskými právami. A ľudská dôstojnosť je zakladajúcim princípom celkových ľudských práv.


Sme svedkami opozície voči univerzalite ľudských práv


Prečo potrebujeme zdôrazňovať dôstojnosť? Pretože potrebujeme brániť princípy spravodlivosti proti náboženskému a inému fundamentalizmu, proti ideologickému a totalitárnemu útlaku a etickému relativizmu.


Sme svedkami opozície voči univerzalite základných ľudských práv, rozdelenia medzi krajinami a národmi pri ľudských právach a odmietania či spochybňovania týchto práv v čase migračnej krízy. Ak existuje bod konvergencie a súhlasu medzi náboženskými a sekulárnymi humanistami, je ním ľudská dôstojnosť ako základ neodňateľných a nescudziteľných práv každej osoby. Dôstojnosť človeka – to je privilegovaná cesta pre správne pomenovanie záležitostí slobody a rovnosti v spoločnosti.


Ľudská dôstojnosť je spoločným menovateľom troch monoteistických náboženstiev. Všetky abrahámovské tradície vyznávajú, že náboženská sloboda je zakorenená v dôstojnosti ľudskej osoby. Je to ich spoločný menovateľ z minulosti i pre budúcnosť.


V judaizme má výraz ľudskej dôstojnosti (medabér ‘al kavod) kľúčový význam. Na prvom mieste, ľudská dôstojnosť vyplýva z podobnosti osoby s Bohom (imago Dei) v príbehu Knihy Genezis. Následná dôležitá otázka je, či dôstojnosť je v podobnosti s božím alebo či je dôstojnosť vrodená v podstate človeka a je živená bez vzťahu k transcendentnu. Je to naozaj veľká otázka. Ďalšie referencie podčiarkujú dôležitosť dôstojnosti v judaizme. Táto dôstojnosť daná ľuďom dáva slobodu, ale vyžaduje tiež zodpovednosť a tvorivosť.


V kresťanstve je ľudská dôstojnosť tiež centrálna. Rád by som sa podelil o nasledujúci citát: „Dôstojnosť ľudskej osoby si naši súčasníci čoraz viac uvedomujú a rastie počet tých, ktorí sa dožadujú, aby ľudia mohli konať podľa svojho vlastného úsudku a tešili sa zo zodpovednej slobody, teda aby nekonali z prinútenia, ale vedení vedomím zodpovednosti.“


Toto je prvý odsek Deklarácie o náboženskej slobode Dignitatis Humanae z roku 1965, ktorú prijal Druhý vatikánsky koncil. Hovorí aj dnes k nám všetkým: „To, čo vatikánsky cirkevný snem deklaruje o práve človeka na náboženskú slobodu, sa zakladá na dôstojnosti ľudskej osoby.“

V islame je ľudská dôstojnosť (karamah, arab.) dôležitý a etablovaný princíp. Centrálnym základom dôstojnosti žien a mužov je, že boli obdarení rozumom a slobodou viery, názoru a prejavu. Preto nikto nemá právo odsudzovať ľudí pre ich vieru alebo prenasledovať, alebo diskriminovať na náboženskej alebo etnickej báze, alebo viesť vojnu proti niekomu pre jeho presvedčenie.


Právo na dôstojnosť je kľúčovou časťou bejrútskej Deklarácie o náboženskej slobode (Makassedské filantropické islamské združenie, 20. júna 2015). Toto je silný a jasný text pripomínajúci koránické korene tejto slobody. Dôležitosť ľudskej bytosti a dôstojnosti je v Koráne ustanovená, keďže „anjeli sú požiadaní klaňať sa Adamovi“.


Preto veľké náboženské tradície potvrdzujú záväzok podporovať dôstojnosť a rovnakú hodnosť všetkých ľudských bytostí, žien a mužov. Často sa zabúda, že Všeobecná deklarácia ľudských práv je založená a odvodená od hodnôt spoločných pre veľké náboženstvá.


Tri rozmery ľudskej dôstojnosti


Ľudská dôstojnosť sa dá vyjadriť v troch rozmeroch, ktoré sú kritické pre pozitívnu zmenu v oblasti ľudských práv: Ja – Ty – My. Treba ich spájať.


Ľudská dôstojnosť sa týka mňa. Moja osobitosť je moja jedinečnosť. V spoločenstve s každou osobou, minulou, súčasnou, s budúcimi miliardami ja som jediný a jedinečný. A z tejto jedinečnosti odvodzujem svoju dôstojnosť a projektujem svoju špecifickosť. To je niečo originálne, čo nikto nikdy nemôže replikovať alebo nahradiť. Je to osobitný a jedinečný príspevok voči mojim ľudským spolubytostiam.


Ak táto originalita, autentickosť a jedinečnosť sa „neprejaví“, „nenaplní“, stratí sa. Moja vlastná dôstojnosť je príčinou mojej interpretácie sveta, robí rozhodnutia a interreaguje s inými podľa môjho svedomia, môjho rozumu a môjho presvedčenia. Aby som tak mohol konať, potrebujem vykonávať všetky svoje slobody: slobodu myslenia, vyjadrovania, konania.


Ľudská dôstojnosť nie je obmedzená len na moju slobodu. Zahŕňa slobodu druhého. Pozýva ma prejaviť toleranciu a definovať moje hranice, rešpektovať druhého. Preto je, samozrejme, akýmsi imperatívom férovosti a rovnosti, a teda spravodlivosti. Zaiste nie je náhoda, že Platón vo svojej Republike kladie spravodlivosť na centrálne miesto, prezentujúc ju ako smrteľnú dokonalosť. To nie je abstrakt. Platón to vytyčuje v konkrétnych podmienkach: „Dať každému, čo mu patrí, to je podstata spravodlivosti.“ To priamo a centrálne prispieva k spolužitiu v meste.


Ľudská dôstojnosť je zodpovednosť, ktorá sa musí niesť. Ak dôstojnosť dáva vznik právam, implikuje tiež povinnosti a zodpovednosti. Tieto nie sú fixné či statické, ale vyvíjajú sa a musia byť vykonávané a udržiavané v priebehu času. Ľudská zodpovednosť nie je len individuálnou zodpovednosťou. Keďže som časťou spoločenstva, dôstojnosť má aj kolektívnu a sociálnu či spoločenskú dimenziu. Osobitne „náboženská sociálna zodpovednosť“ je potrebná pre spoločné dobro. V rámci svojej pôsobnosti náboženskí aktéri majú prispieť k posilneniu sociálnej súdržnosti a spravodlivosti v spoločnosti.


V dôsledku toho potrebujeme znovuobjaviť starý odkaz na „spoločné dobro“ sformovaný v 13. storočí Tomášom Akvinským. Bonum communae bolo rozhodujúcim cieľom pre povojnových lídrov Francúzska, Nemecka a Talianska – Schumana, Adenauera a de Gasperiho, keď naštartovali bezprecedentný projekt európskej integrácie. Tento výraz má výhodu sumarizácie princípov a cieľov, ktoré sú vyjadrené v európskych zmluvách (solidarita, subsidiarita, proporcionalita). Avšak čeliť najhorúcejším záležitostiam v dnešnom svete sa zdá byť znovu najrelevantnejšou etickou a politickou víziou.


Duch bratstva je našou povinnosťou a právom


Rád by som pridal niekoľko odkazov na Európsku úniu ako v histórii prvý osobitný vyslanec pre slobodu náboženstva alebo viery mimo EÚ.


(1) Každý príspevok, ktorý EÚ zvažuje pre vec slobody náboženstva alebo viery, musí byť konštruktívny a podporovaný na báze ľudských práv a spolupráce. Nie vyučovaním, nie kázaním, ale zdieľaním.


Sme tu, aby sme počúvali, angažovali sa, ale aj sa učili. Aby sme boli hostiteľmi voči druhým. Iba vďaka „zdieľanej pohostinnosti“ môžeme žiť spolu bez rozdelení a konfliktov, zjednotení v rozmanitosti. Alternatívou je vzdanie sa pokušeniam populizmu, nacionalizmu a násilného extrémizmu.


(2) Pozornosť voči mladým a výchove a vzdelávaniu je predpokladom plodnej pohostinnosti. Školy, univerzity a učebnice zohrávajú veľkú úlohu pri prezentovaní toho druhého. Jestvuje dôstojnosť odlišnosti, hovorí profesor ekonómie na Columbia University Jeffrey Sachs. Všetci sme rôzni v identite, ale všetci sme rovnakí v dôstojnosti!


Európa a svet sa musia učiť dôležitosti vzdelania pre mier a zmierenie. Robert Schuman veril, že „detoxifikácia“ učebníc histórie na obidvoch stranách je jednou z prvých nevyhnutností mieru. Toto je conditio sine qua non pre izraelsko-palestínske spolužitie.


Pápež František vo svojom prejave na Al-Azhar (apríl 2017) označil výchovu a vzdelávanie za vrcholnú prioritu. Výchova a vzdelávanie by sa mohli stať, povedal, „múdrosťou pre život, ak vyberá z mužov a žien to najlepšie, sú zamerané na ľudskú dôstojnosť, posilňujú zmysel identity a prekonávajú pokušenia rigidnosti a uzavretého myslenia“.


Nakoniec, Európska únia prikladá ľudskej dôstojnosti primárne postavenie v Charte základných práv Únie (kapitola 1 článok 1).


Deklarácia z Abu Dhabi – Dokument o ľudskom bratstve pre svetový mier a spolužitie (február 2019) sa začína slovami: „Ľudské bytosti rovné v právach, povinnostiach a dôstojnosti…“ Rovnosť v dôstojnosti dáva každému z nás miesto v jednej ľudskej rodine, v jednom ľudstve. Preto v zhode so Všeobecnou deklaráciou ľudských práv je duch sesterstva a bratstva našou povinnosťou a právom. Aby sa s nami zaobchádzalo ako s bratmi a sestrami a aby sme zaobchádzali s ostatnými ako s bratmi a sestrami.


Koncept dôstojnosti je zásadný ako príčina a logika univerzality ľudských práv. Dôstojnosť je zdrojom a koreňom nescudziteľných a neodňateľných práv každej osoby. Univerzálnosť ľudských práv je implicitná v logickom charaktere základných ľudských práv. A bratstvo je ovocím tohto presvedčenia. Obrazne, dôstojnosť je koreň, univerzalita je košatý strom základných ľudských práv a bratstvo je ovocím takéhoto presvedčenia.


Jedna, rovnaká dôstojnosť volá k jednému, rovnakému bratstvu. To reprezentuje jedno ľudstvo a jeho univerzálnosť. Ľudská dôstojnosť, univerzálnosť práv a povinností či privilégium bratstva sú vzájomne prepojené, neoddeliteľné – ako korene, strom a vetvy s ovocím. Bez rovnakej dôstojnosti ako by sme mohli hovoriť o univerzalite, o jedinom ľudstve a požiadavke bratstva?


Ľudská dôstojnosť vstúpila do globálnej ústavnej histórie po prvýkrát v malej krajine – v Írsku v roku 1937. Ale po dráme druhej svetovej vojny ju môžeme nájsť v mnohých moderných ústavách – napríklad v modernom Nemecku a Indii, ale aj v Charte OSN a vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv. Aby bolo viac a lepšieho ovocia tohto univerzálneho, ľudského prístupu v našom konfliktnom svete, musíme kultivovať porozumenie a podporu ľudskej dôstojnosti pre každého. Všetci potrebujeme živiť kultúru ľudskej dôstojnosti.


Zakončím reflexiou o Deklarácii o ľudskej dôstojnosti pre každého a všade prijatej v decembri 2018 v Punta del Este v Uruguaji (www.dignityforeveryone.org). Prijatím tejto Punta del Este deklarácie si jej signatári želajú rešpektovať a chrániť ľudskú dôstojnosť každej osoby ako jej vrodenú hodnotu. A aby prijali ešte silnejší a aktívny záväzok, hlásia sa „k ľudskej dôstojnosti pre každého a všade“. Dôstojnosť je tu opísaná ako zakladajúci princíp, kritérium a kľúčový cieľ ľudských práv.


Napriek úspechom míľnikového dokumentu, aký Všeobecná deklarácia ľudských práv ešte stále predstavuje, potrebujeme pozitívnu zmenu v oblasti dodržiavania ľudských práv. Deklarácia z Punta del Este sa javí ako aktívny krok pre začatie transformácie v rámci jubilejného roku Všeobecnej deklarácie a v nasledujúcom období. Inými slovami, je to pozvanie pre globálne spoločenstvo k obohacujúcej konverzácii „o dôstojnosti pre každého a všade“.


Deklarácia je záväzkom na využitie inšpirujúceho potenciálu vyjadrenia ľudskej dôstojnosti a na podporu kultúr ľudskej dôstojnosti. Ekonomika a bezpečnosť sú nevyhnutné ako každodenný chlieb. Ale kultúra dáva zmysel našim životom, nášmu spolužitiu a našim vzťahom. Kým ekonomika a bezpečnosť sú koreňmi, kultúra je kvetinou.


Je mnoho chvályhodných iniciatív pre pokojné spolužitie – napríklad z Maroka, Jordánska, Bahrajnu, Vatikánu či z Al-Azhar. Preto nastal čas hýbať sa dopredu a dohora spolu, urobiť viac a urobiť to lepšie. Každé spoločenstvo a krajina potrebuje kráčať vpred. Zmena prechádza od slov cez činy k zvykom, ktoré formujú charaktery, ovplyvňujú kultúru a osudy.


Kultúra ľudskej dôstojnosti pre všetkých je protikladom ignorancie a stavia sa proti neznášanlivosti, ľahostajnosti a strachu. 21. storočie môže byť časom nádeje, ktorá prekoná uplynulé storočie rozdelení, manipulatívnej propagandy, násilia a genocíd.


Musíme sa postaviť za sľub NIKDY VIAC genocíde. Musíme sa učiť, ako žiť (nielen existovať) v rozmanitosti. Osobitnú pozornosť treba venovať mladým ľuďom: pracovať s mládežou, pre mládež a cez mládež, nachádzať mierovú budúcnosť pre Blízky východ, pre izraelsko-palestínsky konflikt, pre demokratický Pakistan, pre mier a skutočný rozvoj v ACP krajinách.


Úcta k ľudskej dôstojnosti sa začína úctou k slobode myslenia, svedomia a náboženstva. Chcem vyjadriť svoju nádej na obnovený, silný záväzok pre kultúru ľudskej dôstojnosti.


Vďaka za vašu pozornosť, spoluprácu a podporu!


Ján Figeľ


Príhovor odznel na medzinárodnej konferencii v National Press Club vo Washingtone, DC, 15. júla 2019 konanej pri príležitosti Ministerského samitu na podporu medzinárodnej náboženskej slobody vo svete.


Originál textu tvorí úvod novej publikácie B. Scharffs a E. Ochab: Dignity and International Human Rights Law, ICLARS Series on Law and Religion, Routledge London and New York, 2022


https://svetkrestanstva.postoj.sk/113172/korene-a-ovocie-univerzality-ludskych-prav

Latest - Najnovšie - Actualités