Ako ubližujeme prenasledovaným kresťanom? Ľahostajnosťou, nevedomosťou a strachom

Od mája 2016 je osobitným vyslancom Európskej únie pre podporu náboženskej slobody a vyznania vo svete. Cesta+ sa s ním rozprávala o tom, v ktorých krajinách je prenasledovanie najhoršie, čo môže urobiť konkrétny veriaci Slovák pre trpiacich bratov a sestry a v čom je funkcia osobitného veľvyslanca nápomocná v dnešnom svete. Ján Figeľ.

Snímka: Zaujímavý rozhovor s Grand Ajatoláhom Al Najafim v Iraku. Vľavo veľvyslanec EÚ Patrick Simonet.

Čo je vlastne náboženská sloboda?

Je základnou univerzálnou ľudskou hodnotou. Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia, náboženstva alebo presvedčenia. Toto právo zahŕňa – aj podľa medzinárodných dohovorov – slobodu zmeniť náboženstvo alebo vieru a zároveň slobodu sám alebo v spoločenstve s inými verejne alebo súkromne manifestovať vieru či svoje náboženstvo. Robiť to modlitbou, vyučovaním, praktizovaním, dodržiavaním prikázaní.

Toto právo je možné obmedziť – nie je absolútne –, ale treba to urobiť opatreniami, ktoré sú uzákonené a sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti alebo pre ochranu verejného poriadku, zdravia či morálky, respektíve pre ochranu práv a slobôd iných ľudí.

Vy tvrdíte, že treba začať premýšľať o ľudskej dôstojnosti...

Áno, je to najdôležitejšia, prvá hodnota, ktorú citujú aj dohovory. Rešpektovanie ľudskej dôstojnosti bez náboženskej slobody nie je možné. A ľudská dôstojnosť je prvá a najdôležitejšia hodnota, lebo hovorí nielen o práve na život, ale aj o rovnosti a slobode každej osoby s jej neodňateľnými a nenarušiteľnými právami.

Dôstojnosť človeka reprezentuje základ celej univerzality ľudských práv. V tomto chápaní sme si všetci rovní v dôstojnosti bez ohľadu na pôvod, rasu, náboženstvo a iné danosti a zároveň sme všetci jedineční z hľadiska identity – nikto nie je nikoho kópiou – a to ani pri pohľade do minulosti, ani pri pohľade do budúcnosti, ak sa ľudské bytosti nenaklonujú.

NIE KOMENTOVAŤ, ALE ZASTAVIŤ NÁSILIE

Snímka: S kresťanskými utečencami z Iraku v Nitre. ...

Vážime si tu, na Slovensku, náboženskú slobodu? Máme v úcte ľudskú dôstojnosť?

Zjednodušene by som povedal, že áno, ale máme v tom veľké rezervy. Málo si vážime základné a zásadné hodnoty, na ktorých spočíva slušný, spravodlivý a zodpovedný život. Ak bude ľuďom viac záležať na vlakoch zadarmo, tak možno k nim pribudnú aj autobusy zadarmo. Obidva prostriedky cestovania však ekonomicky zadarmo nie sú. No zasahujú do mentality mladej generácie, pretože ju učia, že niečo v živote môže byť bez práce a bez pričinenia – a to je veľká deformácia.

Povinnosť štátu je garantovať bezpečnosť a spravodlivosť. Ak to štát nerobí, ľudia berú spravodlivosť do vlastných rúk, uzavrú sa v skepse alebo sa rozhodnú pre odchod do inej krajiny.

Treba si vážiť slobodu, aj tú náboženskú, lebo je veľmi vzácna. Vo svete dnes až tri štvrtiny ľudí čelia prenasledovaniu, výraznej diskriminácii či systematickej intolerancii svojej viery alebo náboženstva.

My žijeme v tej menšej, lepšej časti sveta, kde je po roku 1989 náboženská a politická sloboda realitou aj vďaka nasadeniu kresťanov; pamätajme na prínos trpiacej Cirkvi a udalostí, ako bola Bratislavská Sviečková manifestácia.

Pápež František často zdôrazňuje, že dnešné prenasledovanie je intenzívnejšie ako za čias prvých kresťanov. Súhlasíte s ním?

Pápež František dokonca použil výraz genocída vo vzťahu k dianiu na Blízkom východe. Súhlasím s ním. Keď som to spomenul v jednej televíznej debate v jeseni roku 2014, projekt demagog.sk to označil za zavádzanie.

Skutočne sme v období, keď prebieha genocída kresťanov, jezídov i ďalších náboženských a etnických menšín na územiach ovládaných takzvaným Islamským štátom ISIS. Je to teroristická organizácia. Nestačí genocídu komentovať. Zločincov treba zastaviť a priniesť ľuďom spravodlivosť a perspektívu. Podľa dôveryhodných medzinárodných zdrojov je dnes vo svete atakovaných a prenasledovaných pre vieru až dvesto miliónov kresťanov a ročne ich zahynie zhruba stotisíc. Je to prenasledovanie, ktoré v niektorých regiónoch prekonáva i krvavé obdobia Rímskej ríše.

Premýšľali ste nad tým, čo vedie k takému výraznému a krvavému prenasledovaniu kresťanov? Aký je to dôvod?

Sú to buď mocenské, politické alebo ideologické dôvody. Napríklad ISIS nie je náboženstvo, ale utopická ideológia spojená s militantným fanatizmom, ktorého cieľom je vybudovať jednoliaty celosvetový islamský kalifát. Kresťania sú pre džihádistov menejcennými neveriacimi a prekážkou pre nábožensky usporiadanú spoločnosť a vládu šaríje.

Zároveň v nich vidia spojencov alebo kolaborantov Západu. Západ, USA i Európu, považujú za nepriateľov a miestnych kresťanov atakujú. Je im ponúknuté konvertovať na islam, platiť daň za ochranu pri obmedzenom postavení v spoločnosti alebo smrť. Mnohí preto volia útek zo svojich domovov a z krajiny, so všetkými rizikami. Takto konajú v Ázii a v Afrike aj iné militantné skupiny, ako je napríklad Boko Haram, Al-Nusra, Taliban, Al-Káida.

Treba povedať, že kresťanstvo má na Blízkom východe svoju kolísku. Prinášalo tu otvorenosť, kultúru a vzdelanosť, civilizačný rozvoj. História potvrdzuje, že kresťania boli a sú autonómnou a originálnou súčasťou tohto priestoru, veľmi dôležitou pre rovnováhu a súdržnosť spoločnosti. Ich likvidácia a exodus povedie k sektárskym konfliktom; územie bude síce etnicky či nábožensky vyčistené, ale neslobodné a totalitné.

POLITIKA NAPOMÁHA SOLIDARITE KRAJINY

Snímka: Prijatie delegácie duchovných lídrov kresťanských cirkví zo Sýrie pod vedením melchitského Patriarchu Gregoriosa III. Lahama.

Kde vo svete je situácia najvážnejšia?

Už sme hovorili o Blízkom východe, ktorý je dnes dejiskom prenasledovania, ktoré mnohé inštitúcie označili za zločin zločinov – za genocídu. Ide o územia obsadené Islamským štátom v Sýrii a v Iraku. Prenasledovanie sa však odohráva aj v iných krajinách.

Existujú pravidelné správy a prehľady, ktoré pri takomto popise najčastejšie uvádzajú päticu krajín – Severná Kórea, Somálsko, Afganistan, Pakistan a Sudán. V týchto krajinách sú prenasledovaní kresťania, no nielen oni. Títo ľudia potrebujú viac pozornosti a pomoci zo strany slobodného sveta a medzinárodného spoločenstva.

Osobne ste sa stretli s pápežom Františkom, ktorý sa zasadzuje aktívne za pomoc prenasledovaným kresťanom. Hovorili ste s ním o týchto veciach?

So Svätým Otcom som bol na dvoch osobitných audienciách, boli to povzbudivé a inšpirujúce stretnutia. Vážnejšie rozhovory na tému postavenia kresťanov či náboženských menšín vo svete som viedol s kardinálom Pietrom Parolinom, ktorý je šéfom vatikánskej administratívy. Tiež s kardinálom Leonardom Sandrim, ktorý vedie Kongregáciu pre východné cirkvi, s Paulom Gallagherom, ktorý je zodpovedný za vatikánsku diplomaciu, a s kardinálom Jean-Louisom Tauranom, ktorý je zodpovedný za medzináboženský dialóg.

Dobre sa mi však spolupracuje na týchto záležitostiach aj s viedenským kardinálom Christophom Schönbornom, ktorý v detstve okúsil osud utečenca a má k tejto téme osobný vzťah a záujem.

Vaša funkcia sa vníma politicky. Môže politik meniť prenasledovanie kresťanov?

Výhrady voči tejto funkcii a mojej osobe vnímam ako prejavy buď nepochopenia, alebo zlomyseľnosti. Sú súčasťou hodnotového zápasu vo svete i na Slovensku.

Už v minulosti som presadzoval tému slobody svedomia ako civilizačné kritérium, napríklad pri obhajobe politických väzňov na Kube, v Iráne či inde na svete. Táto téma nemôže byť okrajová alebo krátkodobá, ale musí byť principiálna a dlhodobá. Politika má totiž napomáhať človeku v konkrétnej situácii, v nešťastí či pri ohrození. Ak nepomôžeme zranenému a núdznemu na ceste, sme ako ľahostajný a vystrašený levita či kňaz z evanjeliového podobenstva. Ak pomáhame, napodobňujeme milosrdného samaritána. Zároveň je však dôležité investovať do budúcnosti, do bezpečnej a spravodlivej perspektívy.

Čo to znamená?

Znamená to vytvárať systém, kde bude menej útokov, menej zranených a kde nebude prenasledovanie. Zodpovedná politika tvorí podmienky pre mier, zmierenie a spravodlivosť v krajine i vo svete.

Svet potrebuje prevenciu voči prenasledovaniu a zneužívaniu moci, ochranu najslabších. Potrebujeme spravodlivosť a solidaritu ako program, ktorý prechádza do zákonov, do ústavných inštitúcií a do verejného života. Je nerozumné nechávať politiku a politikov bokom a zameriavať sa len na konkrétnu solidaritu. Jedno s druhým totiž úzko súvisí. Mojou úlohou je dvíhať povedomie o dôležitosti náboženskej slobody pre súčasnosť a budúcnosť. Európska únia to dlhé desaťročia zanedbávala.

ĽAHOSTAJNOSŤ, NEVEDOMOSŤ A STRACH

Snímka: ABC News, Washington DC, televízna debata o náboženskej slobode vo svete. Vľavo Prof. Thomas Farr, Georgetown University, vpravo David Saperstein, osobitný veľvyslanec USA pre nábož. slobodu, a Prof. Brett Scharff, BYU University.

Dnešná doba je instantná a všetci čakajú okamžité výsledky. Veci, o ktorých hovoríte a nastavujete, sa ukážu až o niekoľko rokov. Neodradzuje vás to?

Áno, sme chvíľkoví a kampaňovití: podľa toho, čo sa deje aktuálne vo svete alebo čo prinášajú médiá – bežíme za aktuálnou správou či situáciou. Rozumní viac vnímajú trendy a tieto aktívne, zodpovedne a systémovo ovplyvňujú tak, aby prinášali do národných či medzinárodných vzťahov viac spravodlivosti, stability, ľudskosti.

Existuje nejaký jednoduchý recept, ako vyriešiť problém prenasledovania kresťanov?

Vo svete bude vždy zlo, vždy bude nejaká miera konfliktných záujmov. Je však rozhodujúce, či prevláda zodpovednosť, ľudskosť a solidarita, alebo ľahostajnosť, nevedomosť a strach. Je na nás, ktorú stranu podporujeme svojím konaním a komunikáciou, svojím ľudským a spoločenským potenciálom. Svet sa dá zmeniť. Dvadsiate prvé storočie môže byť lepšie ako dvadsiate, stačí si spomenúť na svetové vojny a totality. Môže to však byť aj naopak.

Pred sto rokmi prišli dve dôležité udalosti. Jednou bola boľševická revolúcia v Rusku, druhým fatimské posolstvo z Portugalska. Zápas o slobodu, o úctu k pravde a ľudskej dôstojnosti bol veľmi krvavý. Dnes môžeme hovoriť o porážke boľševizmu. Najrukolapnejším príkladom je vývoj v Severnej a Južnej Kórei. Na severe, kde ešte vládne boľševizmus, ľudia hladujú, tristotisíc je ich uväznených. Južná Kórea je slobodná a má jednu z najlepších úrovní vzdelanosti na svete a investuje úspešne po celom svete, aj na Slovensku. Pritom obe krajiny vychádzali z jedného povojnového stavu. Pripomínam to aj pre tých, ktorým je aj u nás, na Slovensku, ešte stále clivo za komunizmom.

Stretávate sa priamo s konkrétnymi prenasledovanými kresťanmi? Hovorí sa, že jeden osud sa nás dotkne, pričom stovky obetí sú len štatistikou.

Je to tak. Ak ste zachránili jeden život, zachránili ste ľudstvo. Ak však zabudnete na obeť, ako keby ste ju druhýkrát zabili. Tieto etické princípy sú veľmi dôležité. Je falošné hovoriť, že milujeme ľudstvo, a zároveň, že nám vadí ten a tamtí. Filantropia môže byť neosobným vzťahom, niekedy až teatrálnym. Láska je vždy osobná a skutočná, účinná.

Dnes sú mnohé prípady prenasledovania známe vďaka médiám a preto je jednoduchšie zdvihnúť hlas za umlčaných, je možné pomáhať bezbranným a bezmocným.

Samozrejme, dostal som sa aj ku konkrétnym prípadom ľudí, niektorí sú známi aj na Slovensku. Spomeniem už oslobodeného Petra Jaška, ktorý bol pätnásť mesiacov väznený s dvomi miestnymi misionármi v Sudáne. Ďalší známy príbeh je o matke piatich detí: Asia Bibi bola v Pakistane v roku 2010 odsúdená na smrť za urážku proroka Mohameda, teda za blasfémiu – rúhanie. Čaká na posledné súdne rozhodnutie o jej odvolaní – buď oslobodenie, alebo popravu. Nie je mi to jedno. A nemôže nám to byť jedno, aj keď ju osobne nepoznáme.

Pre slobodu nespravodlivo prenasledovaných môžeme urobiť mnoho, ako slobodná krajina či jednotlivo, alebo spolu s inými na medzinárodnej úrovni. Slovensko nikdy nemalo také silné postavenie vo svete, ako má dnes. Nespravodlivosť kdekoľvek sa týka aj nás a to od chvíle, keď sa o tom dozvieme. A nemôžeme byť ľahostajní preto, lebo je to ďaleko.

Ak sa vrátime do minulosti, aj u nás boli ľudia prenasledovaní. A každý záujem, podpora či signál zo zahraničia bol pre nás povzbudením a nádejou. Dnes je aj našou zodpovednosťou šíriť nádej pre trpiacich a prenasledovaných ľudí.

KAŽDÝ MÁME VPLYV NA VÝVOJ

Snímka: Vystúpenie na Globálnom summite Náboženstvo, mier a bezpečnosť v Ženeve, november 2016. Vpravo nuncius Mons. Ivan Jurković.

Ak by sme to ešte rozšírili: Čo môže urobiť konkrétny človek, ktorý vedie klasický život, pre trpiacich bratov a sestry vo viere?

Predovšetkým treba odmietať ľahostajnosť, nevedomosť a strach. To sú spojenci zla. Zlu sa darí už len tým, že mnohí z nás sa boja, mnohým z nás je to jedno a mnohí z nás o problémoch druhých ani nevedia alebo sa o ne nezaujímajú. To je minimum, aby sme boli aspoň v neutrálnej polohe, nie negatívnej. Samozrejme, lepšia je plusová pozícia – zdvihnúť hlas, podpísať petíciu, vstať a urobiť niečo.

Dá sa prispieť na materiálne či finančné zbierky, ktoré sú organizované napríklad pre trpiacich v Sýrii či Iraku. Zvlášť si poďakovanie zaslúžia naši lekári, dobrovoľníci, sociálni pracovníci a misionári, ktorí pomáhajú utečencom alebo v rizikových krajinách slúžia ľuďom v núdzi. A vždy je dobrá modlitba za trpiacich vo svete. Oni sú skúšaní vo viere, a my všetci sme skúšaní z lásky.

Môžu pomôcť aj internetové petície?

Môžu, pretože podľa národných i európskych pravidiel je petičné právo dôležitou súčasťou občianskej spoločnosti. A petíciou, ktorá spĺňa predpísané náležitosti, sa musia národné či medzinárodné inštitúcie zaoberať.

Je dobré, ak sa naši ľudia vedia zorientovať, ozvať sa – napríklad v prípade Petra Jaška. Jeho petícia bola doručená predstaviteľom OSN v Ženeve a predstaviteľom Sudánu.

Samozrejme, oveľa viac znamená konkrétna pomoc trpiacim a núdznym, ktorá môže byť vo forme finančnej zbierky alebo dobrovoľníctva v daných krajinách.

Ďalej to môže byť adopcia na diaľku či modlitba za prenasledovaných.

Každý podľa toho, ako vládze?

Miera zodpovednosti každého z nás je daná mierou vplyvu každého z nás. A každý máme nejaký vplyv. Najhoršie je, keď si to neuvedomujeme, nedbáme na to, čo môžeme urobiť. Ľudské šťastie a zmysel života sa dá naplniť len vo vzťahu k druhým osobám. Nikto nedokáže urobiť sám seba šťastného. Musíme si uvedomiť, že každá pomoc núdznym obohacuje nás samotných. Lebo skutočne bohatý je ten, kto dáva. Bohatý je ten, kto má to, čo sa nedá kúpiť. Bohatý je, kto má Boha.

A práve tento rozmer ľudskosti, empatie, solidarity voči ľuďom okolo nás vytvára ľudskejšiu spoločnosť a prináša nádej na lepšie časy. Možno by naši otcovia a ich otcovia mali radi problémy tejto doby. Teraz sa ľudia tlačia do Európy, keď predtým z Európy utekali. Čo je lepšie? Boli tu masové hroby, krvavé hranice, genocída. A dnes sme schopní žiť v mieri a v jednom spoločenstve! To, čo sa deje, treba vidieť aj z historickej perspektívy, ale aj z pohľadu našej osobnej zodpovednosti za stav vecí, aké sme zdedili. Európa a Slovensko sa dajú zlepšiť, ak sa o to účinne a zodpovedne pousilujeme.

BLÍZKY VÝCHOD JE PRIORITA

Snímka: Prijatie u predsedu Kurdskej regionálnej vlády v Erbile Nerchevana Barzániho.

Kam smerujú vaše cesty ako osobitného veľvyslanca?

Prvou prioritou je Blízky východ, ktorý je nám blízky nielen geograficky a názvom, ale aj kultúrne a civilizačne. Je to kolíska kresťanstva. Máme záujem, aby tam bol mier a stabilita. Je to nesmierne dôležité.

Nakoniec, aj moja funkcia vznikla ako odozva na genocídnu situáciu na Blízkom východe. Vznikla na základe silnej rezolúcie Európskeho parlamentu z februára 2016. Po svojom nástupe v máji 2016 som definoval viaceré geografické priority: Blízky východ, južnú a juhovýchodnú Áziu, severnú a subsaharskú Afriku.

Neznamená to, že v iných častiach nie sú problémy, ale pre daný rok tohto mandátu to postačuje ako zámer a náplň. Mandát možno obnoviť a ďalšie aktivity môžu nadviazať na výsledky.

Ktoré krajiny ste osobne navštívili?

Za posledné mesiace to bolo Jordánsko, Spojené arabské emiráty, India, Irak a Sudán. Rozpracované sú misie v Egypte, Pakistane, Mjanmarsku, Maroku, Stredoafrickej republike a v Libanone. Viackrát som vystúpil na podujatiach OSN v Ženeve, v USA, vo Veľkej Británii, v Taliansku, Nemecku, Českej republike a inde. Je to úloha, ktorá je náročná po každej stránke.

Osobitný veľvyslanec Európskej únie je prijímaný na vysokých, ba najvyšších úrovniach, čo potvrdzuje dôležitosť tejto agendy i veľký záujem v jednotlivých krajinách.

Výsledkom týchto ciest sú závery alebo odporúčania pre nové opatrenia v EÚ, hlavne v oblasti rozvojovej pomoci, pre programy a projekty, kde má náboženská sloboda principiálne miesto a úlohu. Novinkou je napríklad uvedenie novej ceny EÚ pre novinárov – profesionálov a amatérov, ktorí zaujímavo odovzdávajú príbehy o náboženskej slobode a spolupráci vo svete.

Čerstvo ste sa vrátili z cesty do Sudánu, ktorú ste nazvali náročnou, ale vydarenou. Čo bolo jej cieľom?

Sudán patrí k najväčším africkým krajinám. Pritom v roku 2011 sa po dlhej občianskej vojne a referende od neho oddelil Južný Sudán, s prevažne kresťanským obyvateľstvom. Dnes je tam hladomor a konflikty pokračujú. Na severe nastali pokojnejšie časy, ale násilie sa pácha v regiónoch na juhu – Modrý Níl, Južný Kordofán a Darfúr. V krajine vládne režim prezidenta Umara Bašíra, je veľa politických väzňov.

Napriek problémom som cítil nový vietor a otvorenosť vlády a parlamentu pre ústavné reformy. Napríklad, po požiadaní mi bolo umožnené stretnutie so známym obhajcom ľudských práv v Sudáne doktorom Ibrahimom Mudawim, ktorý je zadržiavaný a vyšetrovaný pre údajné konanie proti záujmom štátu. Podľa mňa je to statočný človek, navrhovaný dokonca na Sacharovovu cenu za slobodu svedomia. Bolo to prvýkrát, čo sudánska vláda umožnila cudzincovi takýto styk s politicky prenasledovanou osobou.

Cieľom mojej cesty bolo začať pracovať na podpore zmierenia a na medzináboženskom dialógu, ktorý by priniesol krajine viac pokoja, stability a rozvoja. Sudán je kľúčový štát v regióne Afrického rohu. Ak sa bude postupne stabilizovať, môže zohrať prínosnú úlohu pre bezpečnosť a stabilitu aj vo svojom okolí.

VIEM, KOMU SOM UVERIL

Snímka: Súfijská slávnosť - piatkové modlitby v meste Omdurman, v Sudáne.

Aká je situácia ľudí a kresťanov v tejto krajine?

Kresťania sú v Sudáne vo výraznej menšine. V stredoveku to však bolo naopak. Možno aj preto je islam v Sudáne skôr umiernený. Je tu veľa súfijcov, ktorí umiernenú vetvu islamu formujú a reprezentujú. Kým koptských ortodoxných kresťanov tu považujú za tradičných, pribúdajú aj nové komunity hlavne evanjelikálnych cirkví. Mnoho ľudí sem prichádza z Južného Sudánu kvôli tamojším nepokojom. Môj odkaz všetkým politickým a spoločenským lídrom bol, že jednofarebný, moslimský Sudán a uniformita nie sú silou, ale sú ochudobnením a oslabením krajiny. Pluralita kultúr a náboženstiev obohacuje krajinu a národ. Štát má slúžiť rovnako a spravodlivo všetkým svojim občanom.

Dôležitými otázkami vašej cesty boli väzni svedomia a búranie kostolov. Aká je situácia v Sudáne a aké sú vyhliadky na zlepšenie?

Na viacerých rokovaniach som upozornil na dôležitosť ľudskej dôstojnosti pre všetkých, zvlášť pre menšiny. Pri rôznosti, ktorá je definičným princípom, sme si rovní v dôstojnosti, bez ohľadu na rasu, pôvod či náboženstvo. Podobne som apeloval na prepustenie dvoch Sudáncov, ktorí boli odsúdení v skupine Petra Jaška, českého misionára v januári. Dostali dvanásť rokov žalára.

Keď dostal hlavný predstaviteľ vo februári chvályhodne prezidentskú milosť a bol prepustený, jeho pomocníci by mali mať rovnaké zaobchádzanie. Predpokladám, že po ukončení odvolacieho súdneho konania budú oslobodení spod trestu aj títo dvaja odsúdenci.

Vládne orgány nedávno ohlásili demoláciu dvadsiatich siedmich kostolov, ktoré nemali z minulosti zákonné stavebné povolenia. Tu sa to však považuje za úradnú svojvôľu, lebo často sa k povoleniam ani nedá dostať, respektíve ide o súkromné stavby. Minister pre náboženské záležitosti sľúbil pozastavenie tohto rozhodnutia rezortu výstavby a opätovné preskúmanie súvislostí. Od ľudsko-právnych obhajcov cez aktivistov až po nuncia, protestantov a Koptov som cítil, aké je dôležité ozývať sa za diskriminovaných a prenasledovaných.

Na záver štvordňovej misie ma v chráme svätého Marka a Juraja v Chartúme vítali zvonmi ako mimoriadneho hosťa. S úsmevom som im povedal, že naposledy sa mi to stalo pri sobáši pred vyše tridsiatimi tromi rokmi. Sú tu jednoduchí a pohostinní ľudia a sú vďační za každú formu pomoci a podpory.

Posledná – osobnejšia – otázka. Ste veriaci človek, kresťan. Mnohí kresťania sa dnes zamýšľajú nad tým, že by museli dosvedčiť svoju vieru svojím životom ako ich prenasledovaní bratia a sestry. Premýšľali ste už nad tým?

Nedávno som bol v Iraku, ktorý ešte stále prežíva vojnový konflikt s Islamským štátom. Časť cesty, hlavne v Bagdade, som realizoval za použitia nepriestrelnej vesty a helmy. Zabíjanie je tam na každodennom programe, čo človek v našich podmienkach nezažíva. Uvedomujem si, že v tejto misii môžem byť nepohodlný pre oponentov slobody.

Viera nám dáva nielen citlivosť pre ľudí a problémy doby, ale aj silu pre osobné životné svedectvo. Netreba vyhľadávať riziko a ani nežijeme v mediálnom divadle. Ale na svedectvo viery a presvedčenia treba byť pripravený. Život potrebuje zmysel. A práve zmysel žitia nás ťahá dopredu a dáva nám odpoveď na neistotu či riziká. Viem, komu som uveril, a som si istý.