Pamäť národa potrebuje pripomínanie


Veľa ľudí, zvlášť mladých, dnes nepozná mnohé mená slovenských martýrov za slobodu a demokraciu. Podobné je to, žiaľ, aj medzi politikmi. Je to bolestivý nedostatok pamäti národa a tým aj nedostatok úcty voči obetiam totalitnej minulosti. Naša sloboda je dar, za ktorý mnohí zaplatili najvyššiu cenu.


Rád by som vyjadril poďakovanie Národnej rade Slovenskej republiky a jej predsedovi za udelenie štátnej ceny J. M. Hurbana hnutiu Biela légia a osobitne Antonovi Tunegovi, Albertovi Púčikovi a Eduardovi Tesárovi in memoriam.


Represie proti skupine Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára možno zaradiť k najväčším monster procesom, vykonštruovaným komunistickou mocou na potlačenie a odstrašenie akéhokoľvek občianskeho odporu voči režimu, ktorý nastúpil v Československu po II. svetovej vojne.


Pred Štátny súd v Bratislave bolo v máji 1949 za účasť v hnutí Bielej légie postavených 60 obžalovaných. Súd odsúdil 48 osôb, z toho troch spomínaných na doživotie, ostatných na súhrnný trest 246 rokov väzenia. Zástupca Štátnej prokuratúry Anton Rašla sa okamžite odvolal. Najvyšší súd v Prahe v septembri 1950 vyniesol tri absolútne rozsudky (tresty smrti), jedno doživotie (Ľ. Gálik) tak, ako to v júli 1950 stanovila tzv. bezpečnostná komisia ÚV KSČ. Súd tiež zvýšil celkovú výšku trestov pre ostatných členov skupiny spolu na 363 rokov.


Prezident Klement Gottwald 10. februára 1951 odmietol všetky tri žiadosti o milosť. Odsúdení väzni boli deň pred popravou eskortovaní z Leopoldova do Bratislavy. Na nádvorí väznice Krajského súdu v Bratislave boli Tesár, Tunega a Púčik skoro ráno 20. februára 1951 postupne popravení obesením.


Skúmaním činnosti, štúdií a rodinného prostredia troch popravených historická veda potvrdzuje ich zapojenie do antikomunistického odporu už po vojne. Tunega, Púčik a Tesár neboli dogmaticky spätí s obdobím vojnového slovenského štátu a neusilovali sa o návrat jeho pomerov. V podmienkach slobody začali bojovať o demokratický systém a samostatnosť Slovenska v

nových stredoeurópskych pomeroch.


Od jesene 1947 sa snažili vytvoriť sieť, ktorá by získavala spravodajské poznatky a odhaľovala zámery, praktiky a ciele komunistickej strany. Išlo o spravodajstvo na báze presvedčenia a idealizmu, nie pre peniaze či iné výhody. Biela légia ako protikomunistická kresťanská organizácia okrem iných aktivít pomáhala ľuďom pri úteku cez hranice a šírila slobodné informácie cez vysielač z Rakúska. Tento bol predchodcom neskoršieho Rádia Slobodná Európa.


Hnutie Bielej légie bolo súčasťou nášho tretieho, protikomunistického odboja. Rozvíjalo svoju činnosť od roku 1947 v duchu hodnôt demokracie. Aj vďaka najvyšším obetiam vyústilo do formy nenásilného odporu v mene základných ľudských práv a občianskych slobôd. Represálie voči Bielej légii pokračovali aj po monsterprocese a poprave lídrov v nasledujúcich rokoch. Hnutie pôsobilo do roku 1955 s ideovým dosahom až do 60. rokov 20. storočia. Pamiatka troch popravených sa nesmela verejne pripomínať dlhé desaťročia.


Na rozdiel od procesu so skupinou Milady Horákovej proces proti Bielej légii nebol režimom rozsiahle medializovaný. Rovnako však bol vyvrcholením tvrdého vyšetrovania v kombinácii s mučením, bol riadený a rozhodovaný mocensky z úzadia. Justícia v tom čase bola len poslušným vykonávateľom nespravodlivých politických direktív. Režimu nešlo o spravodlivosť, ale o exemplárne potrestanie svojich odporcov s cieľom zastrašiť šíriace sa protikomunistické hnutie a šíriť nenávisť.


Podlžnosť v pamäti a vo svedomí národa voči doteraz málo známym obetiam prenasledovania a okrúhle výročie ich tragickej popravy ma v máji 2020 podnietila k návrhu prezidentke republiky na najvyššej úrovni oceniť Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára štátnym vyznamenaním in memoriam. Slávnosť NR SR, ktorá sa uskutočnila 16. septembra na Bratislavskom hrade, potvrdzuje aktuálnosť a vážnosť takého štátneho vyznamenania.


Pri odovzdávaní štátnej ceny J. M. Hurbana som na margo tejto chvíle s vďakou povedal: “Konečne!” Uplynulo totiž 70 rokov od ich popravy, z toho vyše 30 slobodných rokov. Dlho nám ako spoločnosti trvalo ich dôstojné, symbolické ocenenie. Teraz už nebudú len spomínaní v našich dejinách. Už sú medzi ocenenými hrdinami. To je akt viac potrebný pre nás, žijúcich, než pre popravených. Akt ocenenia totiž potvrdzuje, koho si ctíme a uznávame, kým a čím sa chceme inšpirovať. Kde je pamäť na hrdinstvo, tam je aj úcta a vďačnosť. A kde je úcta a vďačnosť voči obetiam zápasu o slobodu, tam sa dá vidieť aj zodpovedné konanie.


Je našou aktuálnou úlohou s úctou pripomínať a pravdivo predstaviť slovenskej verejnosti mladých martýrov v zápase o slobodu a demokraciu. V čase popravy nemali ani 30 rokov! Na slávnosti som vyzval premiéra a prítomných členov vlády, aby v spolupráci s primátorom Bratislavy čím skôr odstránili sochu Mareka Čulena, ktorý v čase popravy lídrov Bielej légie bol na vrchole zločinnej moci ako člen ÚV KSS. Táto socha je na Námestí Slobody, v susedstve Úradu vlády SR! Primátor a poslanci MsZ návrh na súsošie troch mladých martýrov na Námestí Slobody dostali už vo februári. Nielen vojaci sa zaslúžili o našu slobodu. Boli to aj statoční a odvážni občania, civili. Tunega, Púčik a Tesár však v hlavnom meste majú len hrobové miesto, stopu na cintoríne. Túto krivdu treba bezodkladne napraviť.


Slovensko malo veľa hrdinov, mnohí z nich sú však dodnes buď neznámi alebo málo známi, hlavne pre mladšie generácie. Rád by som týmto pozval odborníkov z oblasti histórie, verejného života, politiky, médií, aby sme sa snažili túto podlžnosť voči pravde a spravodlivosti vo väčšej miere napraviť.


Pamäť národa nepotrebuje napomínanie, ale pripomínanie. Lebo kto pamätá, ten má v sebe aj úctu a vďaku. A kde sú aktívne úcta a vďaka za dar slobody a za práva pre všetkých, tam je prítomná aj zrelosť pre zodpovednú, spravodlivú a demokratickú správu vlastnej krajiny.


Ján Figeľ

Predseda Správnej rady

Nadácie Tunegu, Púčika a Tesára





https://dennikn.sk/2540727/pamat-naroda-potrebuje-pripominanie/?ref=mpm

Latest - Najnovšie - Actualités