Ad Biela légia a Čaputovej prešľap

Historik A. Šumichrast mi vo svojom komentári (12. 5.) vyčíta nekritický pohľad na trojicu popravených Púčik – Tunega – Tesár. Pritom sám prezentuje obraz, ktorý nie je objektívny.


„Spomínaní odbojári pôsobili v štruktúrach ľudáckeho režimu, ktorého ideológiou boli ovplyvnení. Všetci traja absolvovali Vyššiu vodcovskú školu Hlinkovej mládeže.“


Konštatovanie, že pôsobili v štruktúrach ľudáckeho režimu, znie hrozivo. Toto označenie by sa dalo použiť na väčšiu časť dospelých občanov vtedajšej Slovenskej republiky, ktorí boli v HSĽS, HG a iných organizáciách. Je preto zavádzajúce. Faktom je, že nezastávali žiadne dôležité posty v štruktúrach režimu. Typické pre komunistický režim bolo umelé a šablónovité vyzdvihovanie členstva v organizáciách Slovenského štátu, čo sa bralo v rozsudkoch ako priťažujúca okolnosť. Bolo by zaujímavé sledovať, koľko osôb po novembri 1989 predtým činných vo vrcholových štruktúrach komunistického režimu zastávalo vysoké posty v demokratickej ČSFR. Iste boli medzi nimi aj zväzáci a pionieri…


Tvrdenie, že všetci traja absolvovali Vyššiu vodcovskú školu HM, je klamstvo. Tesár bol krátky čas po prijatí vylúčený z tejto školy pre nečinnosť a stratil aj internát, ktorý s tým súvisel. Tunega sa síce stal frekventantom tejto školy, ale v januári 1945, takže ju nikdy neabsolvoval. Púčik bol jej frekventantom od konca roka 1943 a tiež ju neukončil. VVŠ HM trvala dva roky, bola tu zastúpená aj ideológia HSĽS, no prevažovala mravno-náboženská výchova, psychológia, spoločenská a občianska výchova, rétorika, ale aj hudba, spev, branná a telesná výchova, zdravoveda. Štúdium sa končilo záverečnou skúškou a obhajobou práce.


Spochybňovanie obetí komunistickej totality pod rôznymi zámienkami je nebezpečným javom súčasnosti. Oživuje totalitnú interpretáciu, ktorá rozdeľuje spoločnosť a vždy hľadá nepriateľov. To ohrozuje našu demokraciu.

„Tunega spolu s Púčikom počas SNP pôsobili aj ako tzv. hlásky spravodajského oddelenia Hlavného veliteľstva Hlinkovej mládeže, čiže fakticky vykonávali informátorskú a konfidentskú činnosť.“ Tvrdenie, že išlo o aktívnu činnosť v hláskach spravodajského oddelenia HM, by mal autor jasne dokázať. Púčik mal od jari 1944 vážne zdravotné problémy. Od marca do mája 1944 bol dokonca hospitalizovaný na internom oddelení bratislavskej Štátnej nemocnice s diagnózou voda v boku a tuberkulózny infiltrát. Odtiaľ odišiel na doliečenie domov, k rodičom do Motešíc. V októbri 1944 sa opäť zapísal na riadne štúdium na lekársku fakultu v Bratislave.


Tunega sa po maturite v septembri 1944, teda už v čase SNP, zapísal na SVŠT, odbor elektrotechnický, a študoval až do príchodu frontu. V rámci HM vykonával poriadkovú službu v Bratislave. Po týždennej rádiotechnickej praxi ho povolali na Hlavné veliteľstvo HM, kde mu oznámili, že absolvuje krátky spravodajský kurz, no nie ako hláska HM.


Tesár prežil povstanie a príchod frontu v Trenčíne. Od decembra 1944 do februára 1945 bol hospitalizovaný v trenčianskej nemocnici. Potom opäť nastúpil do zamestnania v okresnom úrade. Pred prechodom frontu pomohol trom utečencom z nemeckého zajatia pochádzajúcim z Liptovského Mikuláša. Tesár ich ukryl, zadovážil jedlo a ošatenie. Prečo to Šumichrast nespomenul? Zrejme sa to nehodí do jeho jednostrannej interpretácie. Na trojicu popravených sa treba pozerať aj zo strany ďalších desiatok spoluodsúdených, z ktorých viacerí boli aktívnymi účastníkmi SNP, alebo patrili k západnému odboju. Ako si vysvetliť, že by títo ľudia spolupracovali s predstaviteľmi, ktorí mali patriť k štruktúram ľudáckeho režimu?


Šumichrast účelovo dáva prípad Púčika a spol. do vzťahu s exilovým politikom F. Ďurčanským. Traja popravení s ním nemali nič spoločné. Od Ďurčanského sa dištancovali aj Mikula a Vicen, rozhodujúci exiloví činitelia spolupracujúci s Púčikom, Tunegom a Tesárom. Autor sa odvoláva na citát historika J. Jablonického, ktorý vykonal veľký kus práce. To ale neznamená, že by sme sa mali úplne stotožniť s jeho interpretáciou. Práve Púčik, Tunega a Tesár sa usilovali o spravodlivý demokratický systém na Slovensku. Je o tom dostatok dôkazov. Nakoniec, ani sám Jablonický adresne netvrdí, že by sa Púčik, Tunega alebo Tesár usilovali obnoviť totalitný režim z rokov 1939–45.


Spochybňovanie obetí komunistickej totality pod rôznymi zámienkami je nebezpečným javom súčasnosti. Oživuje totalitnú interpretáciu, ktorá rozdeľuje spoločnosť a vždy hľadá nepriateľov. To ohrozuje našu demokraciu.


https://nazory.pravda.sk/analyzy-a-postrehy/clanok/626875-ad-biela-legia-a-caputovej-preslap/



Latest - Najnovšie - Actualités