Zápas o skutočné hodnoty pokračuje ďalej
Ján Figeľ je tvárou kontinuity v slovenskej a európskej politike. Hoci na rôznych postoch, je v nej prítomný už viac ako 25 rokov. Napriek povinnostiam v úrade špeciálneho vyslanca EÚ pre náboženskú slobodu si našiel čas na e-mailový rozhovor.
Pán Figeľ, Slovenskom v posledných mesiacoch hýbala téma Istanbulského dohovoru, ako vidíte tento zápas z Vašej perspektívy?
V roku 2011 málokto vedel, čo niektoré nejednoznačné pojmy v Istanbulskom dohovore pre vnútroštátnu legislatívu znamenajú. Naviac, ministerka spravodlivosti a minister zahraničných vecí so súhlasom premiérky predložili návrh na skrátené schvaľovanie vo vláde kvôli termínu podpisovania dohovoru na pôde Rady Európy. To znamená, že si nevyžiadali ako obvykle stanovisko Legislatívnej rady vlády SR, kde som ako člena nominoval JUDr. Martina Dilonga, svojho spolupracovníka. Pamätám, že sme práve vzhľadom na krátkosť času ako ministri za KDH zaviazali vládu, aby v horizonte 18 mesiacov pripravila hĺbkovú analýzu Istanbulského dohovoru. Dohovor podpísalo 42 štátov Európy, aj Slovensko. Neskoršie sa postupne začali ukazovať niektoré súvislosti dohovoru. Požiadal som Martina Dilonga, aby spolu s tímom právnikov nezávisle od toho, čo urobí vláda v horizonte 18 mesiacov, spracoval nezávislú prvú analýzu vplyvu Istanbulského dohovoru na slovenskú legislatívu. Analýza, ktorú som od neho dostal potvrdila, že popri deklarovanom zámere odstraňovania násilia na ženách, je skrytým cieľom Istanbulského dohovoru presadzovať rodovú ideológiu cez účinný medzinárodný monitorovací mechanizmus. Po oboznámení sa s touto nezávislou analýzou som ako predseda KDH dal stanovisko vrcholovým predstaviteľom KDH – poslancom a členom predsedníctva KDH - odmietnuť prijatie Istanbulského dohovoru. V apríli 2012 nastúpila jednofarebná vláda Smeru-SD, ktorá sa navyše podujala vytvoriť prvú Celoštátnu stratégiu ľudských práv. Návrh sa významne opieral o rodovú ideológiu. KDH zaujalo zásadne odmietavý postoj už v auguste 2013 a následne sme prišli s iniciatívou doplnenia Ústavy SR o definíciu, ochranu a podporu manželstva. Boli to predvídavé kroky. Dnes slúžia ako hrádza proti rodovej ideológii. Stratégia vlády bola prijatá v redukovanej a korigovanej podobe a išla do úzadia. Mnohí poslanci NR SR teraz v marci 2019 pri Deklarácii NR SR o zastavení ratifikácie Istanbulského dohovoru argumentovali práve povinnosťou všetkých štátnych orgánov "manželstvo všestranne chrániť a napomáhať jeho dobru" a odmietnuť skrytý zámer dohovoru - presadzovania gender ideológie. Inak povedané, podrývanie ochrany alebo podpory "jedinečného zväzku medzi mužom a ženou" je od septembra 2014 konaním v rozpore s Ústavou SR. Pritom KDH vždy podporovalo rozumné porodinené opatrenia a zároveň dôsledné kroky proti násiliu na ženách.
Napriek tomu, zápas o skutočné hodnoty, o spravodlivé Slovensko a zodpovednú Európu pokračuje ďalej.
Istanbulský dohovor ale nebola prvá iniciatíva, ktorá mala podľa ľudí, niekedy nálepkovaných ako "progresivistická ľavica" priniesť ľudstvu svetlejšie zajtrajšky.
V živote sú dôležité ekonomické podmienky a materiálne dobrá – sila hospodárstva, zamestnanosť, moderná infraštruktúra a podobne. Aj v tom sme zodpovedne konali, keď som ako minister namiesto predražených PPP kontraktov Ficovej vlády rozbehol výhodnejšiu eurofondovú výstavbu diaľnic a tak zachránil národu miliardy eur. KDH sa však zasadzovalo aj za spravodlivosť, za dôležitosť vzdelávania, výchovy, kultúry, za obranu nespravodlivo stíhaných. Pripomeniem len zopár kľúčových medzníkov: vyrovnanie sa s krivdami minulosti cez rehabilitácie a reštitúcie po páde komunizmu a vytvorenie Ústavu pamäti národa; Káhirskú konferenciu o ženách v r. 1994, kde KDH ako reprezentant vlády zohralo významnú úlohu na pôde OSN pri ochrane práva na život; pri prijatí Deklarácie NR SR o zvrchovanosti členských štátov EÚ v kultúrno-etických otázkach v roku 2001; pri dlhodobom zápase o zrušenie Mečiarových amnestií; pri napadnutí protiústavnosti zákona o umelom prerušení tehotenstva na Ústavnom súde SR v r. 2001-2007; pri principiálnej obhajobe Zmluvy o práve na výhradu vo svedomí v r. 2006; pri stanoviskách NR SR obhajujúcich nevinne prenasledovaných vo svete a rešpektovanie princípu subsidiarity v školstve a kultúre v rámci Rady Európy; až po ústavnú ochranu manželstva v r. 2014. Ako kresťanský demokrat som v čase genocídy na Blízkom východe presviedčal európskych lídrov o potrebe obrany náboženskej slobody. V máji 2016 som bol Junckerom pozvaný obhajovať túto slobodu ako Osobitný vyslanec. Ide tu o základ ľudských práv a základ osobnej slobody a dôstojnosti. Po troch rokoch túto úlohu podporuje aj Európsky parlament a realizujú aj štáty ako Maďarsko, Nemecko, Dánsko, Veľká Británia a Litva. Moju misiu však niektorí domáci zlomyseľníci nazývali trafikou...
Slovensko spolu so susednými krajinami je v témach rodiny a jej definície v Európe akoby výnimkou. Na rozdiel od Západnej Európy diskusia tu ešte prebieha a dokonca sa niektoré veci hýbu aj správnym smerom - narážam tu na novelu Ústavy, ktorá proaktívne definuje manželstvo.
Pri ústavnom ukotvení definície, ochrany a podpory manželstva sme v zložitom období vlády jednej strany prišli s iniciatívou, ktorá vyzerala beznádejne. Reagovali sme tým na navrhovanú Celoštátnu stratégiu ľudských práv, ale aj na zmeny v práve hlavne v USA, Francúzsku, Nemecku a vo Veľkej Británii. Keďže sa po voľbách rozhodli ísť inou cestou traja poslanci (D. Lipšic, J. Žitňanská a R. Procházka), mohol som sa oprieť na úvod len o 12 kolegov v klube KDH. Keď Robert Fico v prezidentskej kampani sa rozhodol riešiť zlý stav súdnictva zmenou ústavy, prijali sme po odborných rokovaniach spojené riešenie týkajúce sa manželstva a súdnictva. Na konci parlamentného procesu v júni 2014 bolo tých hlasov 102. Uvedené opatrenia v súdnictve boli veľmi potrebné, mala ich v programe už Radičovej vláda. Pre ľudí to bolo dvojnásobné víťazstvo – nádej na posilnenie spravodlivosti v štáte a solidarity v spoločnosti. KDH však čelilo osočovaniu o "kšefte so Smerom" a o "budúcej vláde s Ficom". Mnohí z tých kritikov do vlády so Smerom po voľbách 2016 veľmi rýchlo vstúpili. Ústavné ukotvenie manželstva je dôležitým základom pre prorodinnú politiku a hrádzou proti ideologickému spochybňovaniu definície a významu manželstva. Chcem po rokoch poďakovať všetkým, ktorí prejavili svoju odvahu a vernosť hodnotám a programu, s ktorým boli sme do parlamentu zvolení. Tento výsledok si vo svojom politickom pôsobení cením najviac. A je to aj náš prínos pre Európu hodnôt.
V čom spočíva odlišný prístup Strednej a Východnej Európy k týmto novým trendom? Je to naše "zápecníctvo", alebo je to dôsledok dedičstva komunizmu, či nebodaj fašizmu, ako to niekedy nálepkujú komentátori dobre predávaných denníkov?
Pamäť a identita spolu súvisia. Stredná Európa nie je to isté, čo západná, a ani to, čo je východná. Dejiny to ukazujú výrazne, ale potvrdzuje to aj súčasný vývoj. Nemali by sme byť ostrovom či klinom na kontinente, ale stredom a spojovníkom. Aj preto už 18 rokov chodievam v máji na stretnutia ľudí zo Zakarpatia a z východného Slovenska na slovensko-ukrajinskej hranici. Aj Ukrajina potrebuje európsku perspektívu. Od EÚ očakávame eurofondy a investície, ale prinášame svoj ľudský a hospodársky potenciál, svoju identitu, kultúrne dedičstvo a prírodné bohatstvo. Bol som eurokomisár, keď sme do programu EÚ na úctu k obetiam totality popri nacizme zaviedli aj pojem stalinizmus. V našich krajinách náboženstvo, cirkev a kresťanský disent zohrávali v zápase o slobodu dôležitú úlohu. Pripomínam, ako sme v tejto súvislosti v r. 2013 úspešne obhajovali plnohodnotné zobrazenie sv. Cyrila a Metoda na eurominciach. To je identita nielen Slovenska, ale aj Európy, veď sú jej spolupatrónmi.
Viera a rodina boli základom nielen prežitia v čase totality, ale aj slobodnej obnovy a nášho rozvoja. Keď nedávno ľudia vyberali v ankete najväčších Slovákov, zvíťazili Štefánik, Štúr a Srholec. Jeden bol synom kňaza, druhý bratom kňaza, tretí bol kňazom. Aj to svedčí o dôležitosti a vplyve duchovného života na osobnosti, dejiny a kultúru slovenského národa. A platí to aj v širšom okolí.
Rod Dreher, autor knihy Benediktova voľba, ktorý nedávno navštívil Slovensko, ako človek ktorý žije uprostred kultúrnej vojny v Amerike okrem iného zdôrazňuje potrebu politicky bojovať a hájiť právo na náboženskú slobodu. Poznáte jeho názory? Súhlasíte, že je to v súčasnej situácii dôležitá priorita pre kresťanov v Európe?
Súhlasím , že náboženská sloboda je rozhodujúcim testom rešpektovania ľudských práv. Je totiž vyjadrením úcty k ľudskej dôstojnosti, ktorá je východiskom, a má byť kritériom a cieľom každej verejnej politiky a zodpovedného výkonu moci. Katolícka cirkev v roku 1965 nazvala svoj koncilový dokument o náboženskej slobode Dignitatis humanae. Treba ju chápať ako slobodu myslenia, svedomia a náboženstva. Je dôležitá pre veriacich i neveriacich. A je predpokladom pluralitnej spoločnosti. Ak je potieraná či spochybňovaná, narastá totalita väčšiny alebo nadvláda štátnej ideológie na báze sekularizmu alebo preferovaného náboženstva.
Ako by sme mohli ako Slováci prispieť k obrane náboženských slobôd mimo Európy? Ako najlepšie prejaviť vďačnosť tým, ktorí nám pomáhali v našom boji za slobodu verejne vyznávať našu vieru?
Kde je pamäť, tam je aj úcta voči obetiam zápasu o slobodu a dôstojný život. A kde je úcta, tam je aj vďačnosť a zodpovednosť za túto realitu. Ubezpečujem všetkých, že generácie pred nami by mali radi naše problémy. Mnohí boli v tejto túžbe zlikvidovaní, mučení či prenasledovaní. Môjho strýka Jána Figeľa zlikvidovala ŠtB. Rovnako, mnohé národy okolo nás, napríklad Ukrajinci či Bosniaci, by sa s k nám hneď pridali pri európskom stole, keby mohli.
Už tri roky formujem novú agendu, ktorá je dôležitá nielen vo svete, ale aj v Európe. Je ňou podpora slobody náboženstva alebo viery ako základ osobnej slobody a dôstojnosti každého človeka. Reagovali sme tým na genocídu kresťanov a iných menšín na Blízkom východe a na utečeneckú krízu. Zároveň je to predpoklad pre spravodlivejšie a pokojnejšie storočie. Ak sa to má stať stálou a účinnou politikou EÚ, musíme o tom viac hovoriť a viac pre to urobiť. Účasť na kandidátke mi umožnila zviditeľniť túto tému ešte viac aj na Slovensku. A tiež zintenzívniť debatu o jej potrebe. Dúfam, že sa k tejto téme čoskoro vyjadrí aj slovenský parlament. Teraz je na občanoch, či slovenský odkaz Sviečkovej manifestácie 1988 pomôžu preniesť aj do trvalej a účinnej politiky EÚ.
Vďaka za rozhovor!
